Obezita mi vzala všetko

Autor: Jozef Kmeto | 8.12.2015 o 11:52 | (upravené 8.12.2015 o 13:39) Karma článku: 8,88 | Prečítané:  2361x

Nikdy som nepatril k štíhlym ľuďom, nikdy som sa nemohol pochváliť dokonalou postavou, nebolo mi to dopriate... Vždy som bol "macko", vždy som patril k tým, čo majú kilá navyše... Dnes zomieram ... 

Vždy som mal problémy s kilami navyše, možno, ako dieťa som bol štíhly, tak do 13 rokov... Ale potom prišla puberta a ja som začal priberať. Spočiatku som tomu nevenoval veľkú pozornoť, kilá navyše ma nijakým spôsobom nezaťažovali a nerobili mi vrásky na čele. A tak som priberal na váhe bez toho, aby som sa to snažil zastaviť. Stále som si hovoril pri pohľade do zrkadla, to je dobre, dobre vyzerám a naozaj napriek tomu, že už ako 19 ročný som mal 110 kg, pri pohľade do zrkadla a pri mojej výške, som  z toho nerobil "poplach". Dnes už viem, že to bola chyba...

Žiaden problém ... 


Puberta všetko zmenila... Ako som napísal, ako chlapec som bol normálnej postavy, nebol som nejak extra štíhly, ale mal som normálnu postavu na chlapca. Keď som mal 14 rokov, začal som mierne priberať, moja mama to pripisovala telesným zmenám a ja som si z toho ťažkú hlavu tiež nerobil. Ako 15 ročný som už ale bol taký malý "macko", mohol som mať nejakých 75 kg, tak ma otec zobral na endokrinologické vyšetrenie k jednému staručkému odbornikovi. Vtedy mohol mať ten pán doktor nejakých 65 rokov, keď nie viac. Prehliadol ma a povedal pre mňa veľmi zásadnú vetu, ktorej som vtedy nevenoval pozornosť.  Okrem diéty, ktorú mi vtedy naordinoval povedal, že ak s tým teraz niečo neurobím, tak keď budem mať po tridsiatke, budem mať veĺké problémy... Dnes už viem, že mal pravdu. 

Moje priberanie na váhe mi nerobilo žiaden telesný ani zdravotný problém, tak sa mi ani nečudujte, že som s tým nič nerobil. Nepociťoval som žiadne obmedzenia, tých pár kil navyše som ani necítil. Keď som mal 18 rokov, mohol som vážiť nejakých 90 kg, stále som bol atraktívny pre dievčatá, po zdravotnej stránke som bol fit, skutočne ma to vôbec nezaťažovalo. 

 

Po 18-tke som nastúpil pracovať na poštu, kde som pracoval vo vnútornej službe. Bola to viacmenej sedavá práca a tak je samozrejmé, že aj to sa podpísalo na mojom priberaní na váhe. Ako 20 ročný som mal do 120 kg. V tomto období som si už začal uvedomovať, že som "tučko", ale stále som si myslel, že tu niekde sa to už zastaví, že som asi dovŕšil maximum mojej váhy. Pri 120 kg vám môžem povedať, že som skutočne nepociťoval žiadne obmedzenia, keď som sa dobre obliekol, bol som sice už "tučko", ale moje kilá nevyvolávali nejaké rozčarovanie, alebo doslova odpor pri pohľade na mňa od môjho okolia. A tak, aj keď ma to už štavalo, že som taký "tučko", bol som v podstate spokojný sám so sebou... 

Časovaná bomba vybuchla...   

 

Dlho som sa držal tejto váhy, tých 120 kg som si udržal až do môjho 26 roku života. Potom ako blesk z jasného neba, som raz v práci odpadol, ostalo mi zle a tak ma odviezla sanitka. Začala sa mi točiť hlava, mal som neustále závrate, odpadával som, zvracal som, nevedel sa udražať na nohách. Tento stav ma dostal na pol roka do nemocnice, a ďalšieho pol roka som bol doma na maródke. Lekári si mysleli, že mám snáď poškodený mozog, niektorí sa zase domnievali, že som mal tumor na mozgu, až konečne som sa dostal k lekárovi, ktorý mi vyšetril vestibulárny systém, zistil diagnózu a následne som dostal liečbu, ktorá ma vrátila do normálu. Ale to už som mal za sebou rok doma, z toho pol roka v nemocnici a ostatné na dočasnom invalidnom dôchodku. Samozrejme, že sa to podpísalo zase na mojej váhe. Za ten inkriminovaný čas som pribral zo 120 kg na 140 kg, dobre čítate na 140 kg, akoby sa vo mne všetko zbláznilo a ja som začal neúmerne priberať. Dostavili sa k tomu ďalšie zdravotné problémy, váha si pýtala svoje...  Toto priberanie sa najviac podpísalo na mojom srdiečku... Nepravidelný sínosový rytmus ma priviedol ku kardiológovi, k liekom a k problémom, ktoré by som neprial ani najväčšiemu nepriateľovi. Začalo sa mi ťažko dýchať, problémy so srdiečkom ma doslova ničili, nielen po zdravotnej stránke, ale aj na duchu... Dostával som sa do depresií a myslel som, že snáď prichádza posledné obdobie môjho života.  

Lekári "bijú" na poplach...  

 

Po tom, čo ako tak ustúpili moje zdravotné problémy, vyzbrojený liekmi na srdce a na závrate, vrátil som sa do práce. Začal som pracovať ako pokladník v obchode, mal som 28 rokov a ručička na váhe ukazovala neuveriteľných 145 kg, ale aj to na váhe, ktorá bola do 150 kg, ostatné váhy do 120 kg si ma už dávno "nevážili"...  O ďalšieho pol roka už ručička na váhe neukazovala nič, lebo moja váha presiahla 150 kg. Lekári hovoria schudnite, ja na to dobre, ale ako??! A oni začnite jesť delenú stravu...  Delenú stravu? Pri všetkej skromnosti, to môžu povedať tomu, kto má 20 kg nadváhy, ale nie mne... Možno delená strava pomôže ľuďom, ktorí majú pár kíl nadváhy, ale určite nepomôže takým ľuďom ako som ja. Moje chudnutie si vyžaduje odborný dohľad a to nemusím mať ani medicínske vzdelanie, aby som to vedel. Je tu možnosť operačného zákroku, kedy urobia zákrok na žalúdku tak, že ho "podviažu", aby mi nedovolilo viac zjesť ako asi jednu, dve lyžice jedla. Je to však operačný zákrok, a tým, že mám problémy so srdiečkom, obávam sa, že by som pri operácii mohol zomrieť, nakoniec ani lekári nie sú na 100 % presvedčení, že by som mal byť operovaný. Lekári "bijú" na poplach... Dnes mám 38 rokov a vážim neuveriteľných 180 kg, keď nie viac... Popravde neviem, nemám sa kde odvážiť. Lekári mi povedia schudnite, ale to je všetko. Keď volám po odbornej starostlivosti, tej sa mi nedostáva. Dnes existujú odborné ambulancie, ale podľa slov mojich lekárov, sa za vyšetrenie a následnu liečbu platí a ja si to nemôžem dovoliť, a tak som nechaný na pospas osudu. Priberiem tak, že zomriem, alebo sa stane zázrak, a niekto mi pomôže, aby som schudol... Len aby nebolo neskoro...  

Obezita mi zobrala všetko... 

Obezita mi zobrala všetko, ale skutočne všetko! Tým, že som silný človek v našej spoločnosti, ktorá má nastavené zrkadlo na krásu, sa tomuto zrkadlu vymykám, nemám šancu sa v spoločnosti spoločensky uplatniť. Je všeobecne známe, že krajší človek to má na tomto svete o niečo jednoduchšie, ako napriklad človek, ktorý sa krásou nemôže pochváliť... Ten čo povie, že to tak nie je, klame sám seba, aj druhých.  Keby som bol štíhly, som presvedčený, že by som viedol úplne iný život ako ho vediem teraz. Mal by som väčšie šance splniť si svoje sny, túžby...  Mojím snom je napríklad byť profesionálny redaktor niekde v televízi, v rádiu, či v novinách. Ale tým, že som silný, má táto túžba minimálnu šancu na úspech. Videli ste tučného redaktora v televízii??! Ja ešte nie, a asi ani neuvidím. V rádiu by som možno mohol pracovať, alebo v novinách, ale tam sa musím vypracovať, keď si ma niekto dovtedy vôbec niekto všimne. Ale to nie je len o tom... Obezita berie všetko! Sny, túžby, úspech a môžete byť o 100 percent lepší ako ten druhý... Keď idem po ulici, som terčom nechcenej pozornoti, mladí sa smejú, deti upozorňujú rodičov, najlepšie keď rodič upozorní svoju ratolesť, pozri aký tlstý tam ide...  Po pracovnej stránke som obmedzený, nemôžem isť pracovať nejak manuálne, lebo by som to fyzicky nezvládol. A tak môžem pracovať ako pokladník v obchode, telefonista, úradnik, či strážnik. Ale aj na sedavé práce sa však všade nedostanete, napríklad do banky nemám šancu sa dostať, nie som reprezentatívny tip. Po intímnej stránke to tiež nie je ružové, moja tučnota mi nedovolí naplno si vychutnať normalný sex, áno, nebojím sa o tom takto narovinu písať. Nedokážem svoju manželku uspokojiť ako by chcela, a tak na povrch sa dostáva depresia, nenávisť, hádky a podobne. Myslím si, že nie som už ani pre svoju ženu príťažlivý na pohľad a tak sa utápam v obrovských myšlienkových útrapách, že som v podstate na figu drevenú muž, a vôbec som ešte muž ??! 

Môj "jedálniček"...  

 

Určite vás pri čítaní môjho článku napadla myšlienka, čo a koľko zjem. Možno by ste sa divili, ale niektorí zjedia omnoho viac, ako ja, a sú pritom štíhli. Zrejme záleží na vašom "spaľovaní", a keďže ja to nemám kde "spáliť", minimálny pohyb, tak všetko čo zjem sa mi ukladá do mojich tukových vankúšov, a ja priberám...  

 

Raňajky: Ráno keď vstanem, urobím si kávu, pokiaľ mám čas, zvyčajne zjem čo chladnička dá. Dva chleby zo salámou, k tomu paradajku, alebo papriku. Alebo si dám praženicu z troch maximálne štyroch vajec a k tomu chlieb. Inokedy je to varená klobáska a chlieb... 

 

Obed : Keď je vikend, tak normalný obed, cez týždeň zvyčajne zjem to čo ráno, keď je čas. Klobásku, chlieb, chlieb zo salámou, šalát a dva rožky, alebo niečo podobné. Jednoducho rýchlo to do seba nahádzať a isť ďalej. 

 

Večera:  Zvyčajne cez týždeň s manželkou jem cestoviny na rôzný spôsob, alebo zase nejaký chlieb zo salámou a pod. ... 

 

V noci nejem vôbec! 

 

Môj jedálniček nie je vôbec pestrý, zeleninu jem minimálne, celozrné pečivo v podstate ani nepoznám, a s ovocím "si vykám". Určite, že môj spôsob jedenia sa podpísal na mojej váhe...  

 

Môžem si za to sám 

Nikdy som netvrdil, že si za môj stav nemôžem sám. Samozrejme, že za to, že vyzerám ako "prasa" si môžem sám. Minimálny pohyb, zlá životospráva a moja ľahostajnoť ma prieviedla k mojej váhe. Je mi však ľúto, chcel by som skutočne niečo s mojím stavom urobiť, ale nie je nikto, kto by mi pomohol. Nemôžem si dovoliť platiť drahé vyšetrenia a lekársky dohľad nad mojim chudnutím. Poisťovne nepreplácajú "diéty", ani lekárske vyšetrenia v obezitologických ambulanciach. Liečbu si hradíš sám... Keď sa tak nad tým zamyslím, je mi to moc ľúto. Napríklad ľudia závislí na alkohole, drogách, hracích automatoch majú celú liečbu zadarmo, lieky, vyšetrenia a podobne. Nadmerná obezita je tiež už choroba, človek ako ja je v podstate závislý, ale ja a mne podobní si musíme liečbu hradiť, lebo si za to môžme sami!?? Človek závislý na alkohole, drogách, hracích automatoch si za to nemôže sám??! Samozrejme môže, ale zatiaľ, čo títo ľudia sú v záujme spoločnosti, ľudia, ktorí trpia obezitou sú na okraji záujmu tejto spoločnosti, a to je fakt, ktorý mne a iným "kope hrob"...   

 

Blížim sa k smrti  

Priberám stále... Mám pocit, že priberám už každý týždeň o jedno kilo, sám sebe sa hnusím. Moje srdce mi dáva každý deň vedieť, že som veľmi silný, a že už nevládze "ťahať". Ťažko sa mi dýcha, sú dni, keď ma akoby dusí, nemôžem sa nadýchnuť, ako by ma tlačilo na srdci. Pomoci sa nemôžem dovolať, pritom som už prosil aj môjho obvodného lekára o nejaké riešenie môjho stavu. Jeho odpoveď bola, že nevie, aj keď tomu nebudete veriť, ale toto je jeho odpoveď na moje "volanie o pomoc"... Viem, že zrejme mi už veľa času neostáva, tým že priberám, príde deň, kedy mi srdce vypovie službu a ja zomriem. Mám 42 rokov a moja budúcnoť je neistá, ak sa doslova nestane zázrak, meno Jozef Kmeťo bude vyryté už len na náhromnom kameni. Preto som sa rozhodol takto otvorene napísať tento článok, aby bol akýmsi posolstvom pre vás všetkých, ktorí máte problém s nadváhou, robte s tým niečo pokiaľ je čas, lebo keď budete na tom tak ako som ja teraz, bude ťažko s tým niečo robiť. Splňte si svoje sny, túžby, žite svoj život naplno, lebo tam kam idem ja, už niet si čo užívať... 

 

 

Jozef Kmeťo 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?