Kam sa podeli moje sny...

Autor: Jozef Kmeto | 23.11.2015 o 12:22 | (upravené 23.11.2015 o 13:23) Karma článku: 5,18 | Prečítané:  733x

Keď Róm s Rómom nevie spolupracovať, nevie si podať ruku a jeho práca ide nazmar... Aj tak by som mohol nazvať dnešný môj článok, je to článok o tom, ako si my Rómovia vážime prácu iných ľudí.... 

Som Róm, celý život som bol Róm, aspoň som si to myslel. Pred viac ako desiatymi rokmi som začal písať, a keďže som Róm, samozrejme som písal pre nás Rómov. Moje ranné začiatky boli spojené rómskymi novinami, do „tajov“ žurnalistiky ma zasväcovala žena, ktorá pre nás Rómov žila, dnes už nebohá pani Daniela Hivešová Šilanová, mimochodom nerómka, ktorá stála za rómskym žurnalizmom. Bola to práve ona, ktorá niektorých dnešných skvelých rómskych žurnalistov stvorila, niektorých dokonca poznáte z televíznej obrazovky, či iných médii. Keď zomrela ani „pes“ po nej neštekol... My Rómovia sme zvláštny národ. Pár smútočných oznámení o tejto skvelej žene sa publikovalo na facebooku, pár písmen o jej pohrebe a nič viac… Bola zakladateľkou rómskeho divadla Romathan, autorkou hier a nespočetne veľa článkov a naozaj ani ten „pes po nej neštekol“, aspoň tak som to vnímal ja. Pre mňa táto žena urobila strašne veľa, mal som len tú smolu, že som ju spoznal na prahu jej života, a tak ma už tej profesionálnej žurnalistike nemal kto učiť…

Spomínam si na náš spoločný posledný rozhovor cez telefón, asi dva dni pred jej smrťou, v tom rozhovore som sa jej poďakoval za jej pomoc, a ona mi zo smutným hlasom povedala, lebo ja som sa jej opýtal ako Vám to všetko vrátim, iba odpovedala „ tým, že budete písať Jožko, no jedno si zapamätajte, nečakajte slávu, ani poďakovanie, moja práca bola zbytočná“... Ostal som prekvapený z jej slov, slov ženy, ktorá celý život venovala Rómom. Vtedy som nevedel, že ju počujem posledný krát, že o dva dni sa dozviem pre mňa zdrvujúcu správu, že pani Šilanová zomrela.

Čakal by som v ten deň, že facebook bude plný smútočných správ o tejto žene, ale Rómovia si na nástenky dávali veselé obrázky a pesničky a vôbec ich nejaká Šilanova neinteresovala. Iba my, ktorí sme ju poznali sme dali najavo, že zo sveta odišla významná osobnosť, ktorá pre nás Rómov obetovala celý svoj život, aby mi na sklonku svojho života do telefónu povedala, že jej práca bola vlastne „na kočku“ …

    Jej slová, ktoré povedala do telefónu, mi rezonujú v hlave doteraz, o to viac, že dnes tie slová úplne chápem… Po jej smrti sa prakticky rómske noviny pomaly, aj z dôsledku nedostatočných financií začali rozpadávať, poslednú ranu do prakticky zániku týchto novín dali sami Rómovia…

    Ja som sa začal obzerať vtedy po iných, práve vznikajúcich rómskych médiách, kde by som mohol pokračovať v mojom písaní, či sa dokonca prepracovať na profesionálnu úroveň žurnalistu. Priznám sa, som „horká“ hlava, písal som tak a aj píšem, ako danú tému, o ktorej píšem vnímam ja, čo nie je zrovna profesionálne a to je zrejme aj dôvod prečo som stále blogerom.

    Môžeme to nazvať rôzne, prečo som považovaný za „rebela“, zväzovali ma rôzne akože pravidlá nielen v novovznikajúcich rómskych médiach, ale aj tých nerómskych, nenašli sme spoločnú reč a ja som sa vydal na vlastnú cestu, založil som rómsky blog, kde mi nikto nebude diktovať, ako a čo mám písať.

    Keď človek začína písať články, alebo sa vôbec začína venovať, povedzme s nadsádzkou „amatérskej žurnalistike“ má horkú hlavu, chce zväčša poukázať na to čo ho hnevá ale aj teší, to bol aj môj prípad. Písal som jeden článok za druhým. Boli to články, ktoré doslova hýbali rómskou komunitou, moje meno bolo každodenným chlebíčkom klebetníkov na facebooku. Za 10 rokov môjho písania som sa stal najkontroverznejší bloger, moje články vyvolávali hnev, aj úsmev. Stal som sa pre mnohé rómske osobnosti nepriateľom číslo 1. Samozrejme, že to sa odzrkadlilo aj na chode rómskeho blogu. Chcel som vybudovať blog, do ktorého budú prispievať aj iní Rómovia, žiaľ, až na pár výnimiek, ktoré si uvedomili hodnotu blogovania, slobodu vyjadriť sa, na moje výzvy skoro nikto nereagoval, no nemýľte sa, že to bolo len kvôli mojej osobe, to by bolo to najmenej…

    Jedna časť oslovených, by aj písala, ale za peniaze, druhá časť oslovených by aj písala, ale nie pre malý web rómskeho blogu, a tá tretia časť mala problém s mojou osobou. Spočítané a uzavreté rómsky blog dnes existuje len s pár členmi, napriek tomu sa už 5 rokov prihovárame naším čitateľom. Ja som zmiernil môjho horlivého ducha a snažím sa niektoré spálené mosty znovu spojiť.

    Po viac ako cca 10 rokoch sa Vám znovu prihováram aj s blogu sme.sk a nejakým spôsobom na staré kolená prichádzam na to, že hlavou múr neprerazím. A kam sa teda podeli moje sny??? Dnes Vám na to už ťažko odpoviem, jedno však viem, je veľmi ťažké pracovať pre rómsku komunitu, ja som to robil zadarmo, chodil som do práce a popri práci som sa venoval písaniu článkov, či dokonca internetovému rádiu, ktoré dnes už neexistuje, pretože pod jeho pád sa podpísali tiež sami Rómovia. Ako hovorí môj priateľ Štefan, „každý Róm by chcel byť náčelníkom, nikto indiánom“… Existujúce rómske média nevedia medzi sebou spolupracovať, každé si hrabe na svojom piesočku a to je len na škodu všetkých nás… Nakoniec najlepšie to vystihuje aj môj videoblog…  

     

     

    Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
    Pridaj k obľúbeným

    Hlavné správy

    PLUS

    Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

    Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

    PRIMÁR

    Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

    Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

    EKONOMIKA

    Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

    Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


    Už ste čítali?